Doprava zadarmo nad 50 €Všetko čerstvé a skladom

Zaujímavosti a povesti

O doktorovi Kittelovi

Krstné mená doktora Kittela boli Jan Josef. Tretie meno Antonín získal pri birmovaní a štvrté meno Eleazar pravdepodobne súviselo s členstvom v treťom ráde sv. Františka. Meno Eleazar si zrejme pridal po uctievanom svätcovi Eleazarovi z Ariana. Rovnako tak sa asi pomenovali po ďalšom svätcovi, Antonínovi Paduánském, všetci šumburkskí ránhojiči: otec Melchior Jan Antonín, jeho syn lekárnik Ignác Kašpar Antonín aj jeho nástupca - syn Anastas Antonín František.

Priezviska v matrikách a iných písomných dokumentoch majú rad podôb: Kittel, Kittl, Kitl, Kytl .... (Mali sme sami v rukách vlastnoručný doktorov podpis v tvare Khittl). V dnešnej dobe sa ustálila podoba Kittel. Jeho vlastnoručné písmo nájdete na etikete medicinálneho vína Kitl Šláftruňk alebo v podkrese týchto stránok.

Kittel je v nemčine označenie pre dlhý splývavý plášť. Doktor Kittel nosil za každého počasia, v každej ročnej dobe, voľný hnedý plášť. Podľa povestí to bol plášť tmavo modrý s červenou podšívkou a na ňom doktor Kittel lietal. V čarodejnej knihe nájdenej na Smržovke (tzv. Smržovský grimoár), ktorej podľa niektorých Kittel vlastnil, je podrobné zariekanie a návod, ako na plášti lietať.

Spomínaný plášť je sám o sebe možno mýtom. Vysvetlením sa zdá byť, že Ján Josef patril k tretiemu rádu sv. Františka, ktorý ponúkal službu chorým. Chodil teda v chudobnom hnedom plášti, ktorý nikdy neodkladal a často navštevoval františkánsky kláštor v Turnove.

Dňa 15. 9. 1779 prechádzal územím severných Čiech cisár Jozef II. a v Šumburku (dnes Krásna) sa s Kittel osobne stretol. O jeho schopnostiach si dokonca urobil záznam do svojho cestovného denníka.

V 19. storočí sa v Čechách tradovalo príslovie "tomu ani Kittel nepomôže" - hovorilo sa tak o ľuďoch nevyliečiteľne chorých (odtiaľ tiež pochádza naše motto - "Kitl pomôže").

 

Doktor Kittel inšpiroval rad umelcov, menujme aspoň najznámejšie:

Emma Destinová, mimochodom vlastným menom Emílie Kittelovo, o ňom napísala bábkovú hru.

Mikoláš Aleš stvárnil doktora Kittela v ilustráciu ku knihe Pražských povestí.

Pozornosť mu venovali spisovatelia J. Sviatok, J. Wenig, A. Klášterský, J. Knop aj J. V. Šimák. Písali o ňom aj sudečtí Nemci K. Fischer (medzivojnový jablonecký starosta), A. Kieswetter, ale aj slávny spisovateľ G. Leutelt.

Zo súčasných by sme radi zmienili Petra Linharta a jeho album Sudety.

 

Povesti o doktorovi Kittelovi

Už za Kittelovho života sa objavujú prvé legendy o "zázračnom doktorovi", alebo dokonca o "Faustovi Jizerských hôr". Ľudia si všímajú Kittelových nezvyklých lekárskych úspechov i neortodoxnosti jeho liečebných postupov. Neskôr s nedôverou aj trochou závisti hľadí na jeho dom i majetok. A dohady vzbudzuje aj jeho mecenášsky činnosť - stavba miestnej školy, kostola, fary.

Z mnohých povestí, ktoré o doktorovi Kittelovi kolujú, spomenieme dve najznámejší. Prvá je o čarodejné knihe a čiernych havranoch, druhú legenda o lietajúcom plášti.

 

O čarodejné knihe a havranoch

Mal doktor doma dva synkov, čiperný kloučka. Tí celý deň po dome domácich majstrov, všetky kúty preliezali. Raz, keď doktor zas do Prahy bol zavolaný, a ukončiv návštevu u chorého, po meste sa prechádzal, jat bol náhle divnú úzkosťou. Nemal už státie a usednuv na svoj plášť ponáhľal k domovu.

A bol už najvyšší čas. Hoši v jeho neprítomnosti dostali sa do jeho izby, ktorý zostal náhodou otvorený. Tam do očí im padla veľká stará kniha na drevenom pulte. Pristavili si zvedaví chlapci stoličku, knihu otvorili a začali pomaly slabikovať nezrozumiteľné slová. Aký však bol ich údiv, keď tu v otvorenom okne objavilo sa niekoľko havranov. Hoši čítali ďalej, a kŕdeľ čierneho vtáctva stále rástlo, vniklo do izby, s krikom krúžilo pod stropom, sadalo na pulte a hrozivo mierilo zobáky na chlapcov. Noví a noví havrany prilietali oknom. Chlapci vydesení ustali v čítaní a hľadali spásu v úteku.

Vtom sa vo dverách objavil otec. Spoznal hneď, čo sa prihodilo, skočil k čarodejné knihe a začal čítať to, čo chlapci čítali, ale obrátene. Havrany zase oknom vyletovali a za chvíľku posledný z nich zmizol. Keby bol doktor Kittel včas neprišiel, boli by havrany chlapcov uklovali. -

(Prepísanie z knihy Pražských povestí od Adolfa Wenig, vydanej v roku 1931)

V roku 1929 sa v lúčnymi mlyne v neďalekej Smržovke našiel ručne písaný spis z 18. storočia s názvom "Trojnásobné pekelné zaklínania". Kniha obsahuje mnohé z toho, čo nachádzame v Kittelovské tradícii, vrátane čarodejných kruhov, kúzelné liečivé byliny, čierneho vtáka, kľúče k pokladom. Mimochodom, jeden z čarodejníckych kruhov z tejto knihy sa nachádza ako na etikete medicinálneho vína Kitl Šláftruňk, tak v záhlaví týchto stránok.

 

O kúzelnom lietajúcom plášti

Raz stretol Kittel u Prašnej brány v Prahe známeho mäsiara z Dalešice, ktorý tam bol za obchodom. "Nu, priateľovi," nadviaže Kittel, ktorý bol práve v dobrom rozmaru, rozhovor, "chcel by si byť ešte dnes doma?" "No, prečo nie," na to mäsiar. "Ale to sa mi sotva stane, veď je k nám dva dni cesty." "Len sa nestaraj a nechaj to na mne," upokojovala ho doktor. "Budeš doma v piatich minútach, nesmieš ale cestou prehovoriť ani slovíčko." Mäsiar, ktorý už všeličo začul o Kittelovo kúzelnom plášti, horel zvedavosťou, a tak ochotne ku všetkému privolil.

Šli sa na cestu posilniť nejakou tou horkú; sotva vyšli zo moku, hovorí Kittel: "Tak, Jáchym, chyť sa pevne za plášť a ani nedutni!" Sotva to dopovedal a len sa mäsiar chopil plášťa, vzniesli sa obaja závratnou rýchlosťou nad mesto a už plávali vzduchom, unášaní neznámou silou k domovu .

Jáchym bol očarený pohľadom, ktorý sa mu naskytol. Videl dedinky, mestá, lesy i rieky, nezdržal sa a zvolal pln obdivu: "Bože, to je krása, to je krása!" Len čo to dopovedal, zatočil sa s ním celý svet a on cítil, že padá. Hrôzou omdlel a prebudil sa na lúke pri Nových Benátok v kope sena.

Na cestu vzduchom však nezabudol a do smrti rozprával každému, kto mal uši a chcel počúvať, ako letel s doktorom Kittelom na čarovnom plášti.

(Prepísanie z knihy Severočeský faust od Miloša J. polke, vydanej v roku 1988)

 

Či sú tieto povesti jednoduchým výmyslom, alebo či sa zakladajú na pravde (aspoň čiastočné), sa teraz, viac ako 200 rokov od doktorovej smrti, nedozvieme. Faktom zostáva, že niektoré jeho činy si dodnes nevieme racionálne vysvetliť.